Všetky sľuby, ktoré si pod vplyvom emócií a orgazmov dávame, platia iba v noci a potom sú passé.

A to ma oberá o istotu, ničí mi to interné systémy a štruktúry, ktoré mi uľahčujú fungovanie, pretože mám rada pravidlá a poriadok a jasnú cestu – to je pre mňa podklad na emócie, ale emócie pre mňa nie sú podkladom k fungovaniu. V krátkodobých abstrakciách sa neviem dlhodobo funkčne pohybovať, aj keď tie abstrakcie milujem, ale sú ako opiát: je mi dobre s nimi, ale potom ma z nich iba bolí hlava a obviňujem sa, nejem, nespím.

Veľmi ti to chcem vysvetliť, ale neviem ako. Jednoducho nemám obranné mechanizmy; potrebujem chrániť a zachrániť, čo asi nie je veľmi in v dobe girl power a radikálneho feminizmu, všakže.  A kým sa normálni ľudia spájajú na základe hypoték, majetkov, detí a pod., tak ja hľadám to mentálne spojenie, súznenie, zweisamkeit (nemecky, nechcem to prekladať, lebo mi to takto príde romantické), že je všetko tak, ako má byť a to je veľmi romantický, nezrelý, nefunkčný a deštrukčný atribút na budovanie čohoľvek okrem vzdušných zámkov, viem. Som stelesnením anachronizmu. Miloš – psychiater – hovorí, že väčšinou chodia ľudia k terapeutom a psychológom preto, aby tlmili svoje afekty a emócie, aby sa s tým naučili pracovať, aby sa vedeli zracionálniť a neobťažovať (prehnané slovo, lepšie teraz nemám) blízkych ľudí svojimi predstavami a afektami; ale ja som úplne opačná – zo mňa to musí dolovať, každú jednu emóciu, každý pocit; mňa musí naučiť hovoriť o pocitoch a jednať emocionálne a afektívne. A nie preto, že pocity nemám, ale preto, že sa ich bojím vypustiť, pretože si myslím, že sú všetky zlé, ale to je moje iracionalne subjektívne hodnotenie. To hovorí on. Ale kto by dnes veril psychiatrom.

Ak chceš vedieť, čo chcem, tak je to to, čo potrebujem. Mám rada funkčné veci, kvalitné veci, veci s pridanou hodnotou. A zároveň som strašný elitár. Preto mám napr. jedny hodinky, ktoré nosím stále, pretože a) fungujú, b) stále fungujú napriek tomu, čo všetko prežili a koľko majú rokov a c) sú po mojom otcovi, čo im dodáva tu špeciálnu hodnotu, ktorá ma u(s)pokojuje a ja viem, že ich nemá nikto iný na svete; sú to jedinečné hodinky s príbehom, ktorému rozumiem a ktorý bol napísaný pre mňa. Nepotrebujem ich mať desať a meniť si ich ku každému outfitu. Nikdy by som si nekúpila wannabe personalizovaný náramok z Pandory, pretože sa to ku mne vôbec nehodí, nosia ho všetci a ja som elitár, áno; pretože je to masové a „prázdne“. Pretože Pandora alebo hodinky Daniel Wellington by ma ako dar urazili, aj keby som to nedala najavo, pretože nie som ako masa, ktorá si nimi potrebuje dokazovať nejaký spoločenský status, zapadnúť, byť in a podporiť tak vlastné krátkodobé šťastie – pretože tým opovrhujem. Kašlem na priemerné krátkodobé šťastie, chcem niečo veľkolepé, aj keby to malo trvať iba 10 minút. Taká som. Šialená. Nespokojná. Slabá. Naivná. Zamilovaná.

Odbieham už veľmi, že. Ok, späť k pointe. Potrebujem obranný mechanizmus. Myslím si, že v mojom prípade jediná možnosť, ako mať emocionálny ochranný systém, je tá, že bude externý. Aj ked si uvedomujem, že je to nezdravé a človek sa musí spoliehať sám na seba a šťastie a integrita človeka musí vychádzať z neho a ďalšie poučky z populárnej psychológie, doplň podľa preferencií. Jednoducho napriek všetkým svojim fóbiam potrebujem byť s človekom, ktorý mi rozumie tak veľmi, že keď prehovorí, nebudem vedieť, či hovorí on alebo ja, pretože v tom nebudú rozdiely; pretože tie rozdiely môžu byť v názoroch – tie sú žiadúce, aby mi budovali všeobecný rozhľad a kritické myslenie – ale nesmú byť v emóciach a basic nastavení, svetonázore a videní sveta. Zasa hovorím niečo, čo si sama vyvraciam. Ale lepšie to neviem.

Stále to neviem dobre vysvetliť, čo? Ok. Vykradnem starú outsideristku. Môj bývalý mi raz napísal niečo veľmi funkčné, keď sme riešili moje fóbie a stále to mám uložené a je dosť možné, že práve na to ma na strednej „zbalil“, pretože sa mi to veľmi páči a je to pre mňa asi najemotívnejšia myšlienka, akú kedy mal: „Niekto je proste freeware, čo pustíš aj na 486ke, k niekomu treba človeku cheaty, niektoré by človek len rád hackol, niektoré majú licenciu ako Windows a aj vďaka tomu sú tu také nemainstreamove veci ako Linux. Koniec koncov však žiaden program, čo sa týka ľudí, nie je zlý, záleží len od používateľov, na čo ho potrebujú. Tí si totiž občas púšťajú winamp a niekedy sa zaseknú, prečo tam nemôžu kresliť.“

Myslím si, že si winamp, v ktorom chcem kresliť. A ja som pre teba len mix pesničiek, ktorý si večer pustíš a je jedno, aký program na prehrávanie si zvolíš. Ide ti primárne o to, aby si prerušil ticho a zabavil sa.

A to je v poriadku. Tým myslím, že ma to síce veľmi mrzí a neznášam túto iróniu osudu medzi nami, ale nehnevám sa na teba. Ja sa viac vyznám v knihách, takže by som to opísala tak, ako Murakami: pretože on píše, že ak rozmer fľaše a rozmer uzáveru nesedia, je úplne jedno, či nesedí veľkosť uzáveru alebo fľaše, pretože to nič nemení na tom, že veľkosť jednoducho nesedí a voda sa bude pomaly vylievať, až v tej fľaši nakoniec neostane nič. Takže otázka znie: chceme to ukončiť v najlepšom, alebo počkať, kým z toho neostane vôbec nič? Nebude to dehonestácia všetkého?

A ja neviem, čo s tým mám robiť. Ale chcela som mu to povedať, aby si to mohol rozanalyzovať, vyhodnotiť, pochopiť ma, opustiť ma, romanticky ma požiadať  o ruku, zakomponovať sa do toho, neviem.

Pretože zatiaľ som iba jeho kurtizána.