A tak som tu. Hlavné mesto. Všetko som podriadila tomu najviac zaujímavému a starostlivému mužovi, akého som kedy stretla; ktorý ma ako každý iný človek svoje chyby hodné akceptovania – z mojej strany, pravdaže. Ľúbim ho, rešpektujem ho; viem sa s ním milovať aj hádať; viesť ho, aj sa mu podriadiť. Zmena priestoru, domova, mesta, práce, ľudí, hektiky, stresu. Po tridsiatke idú niektoré veci ťažšie, ale aspoň už nemám na očiach tie priblblé ružové okuliare, ktoré nútia ženy robiť hlúposti kvôli osudovým mužom. Alebo som si po tridsiatke zastrela zrak dobrovoľne?

Vedela si, do čoho ideš. Je normálne, že je to ťažké, je to len piaty týždeň. Si tu päť týždňov. Musíš vydržať. Vydrž to. VYDRŽ TO.

Kedysi – päť týždňov dozadu – som mala čas pre seba, mohla som si robiť „svoje veci“ – čítať pred spaním (aj počas dňa); písať záverečné správy do práce, zlepšovať sa vo svojej práci, spracovávať podklady, vytvárať systémy… – aktívne pracovať aj počas voľna, lebo moja práca ma bavila; skladať si puzzle pri audioknihách; stretávať sa s otcom, starým otcom, kolegyňami; venčiť psa v lese; sadnúť do auta a ísť sa prejsť za mesto; v súčasnosti sa môj život zmrštil na nudnú, no vo svojej nudnosti pre wannabe workoholika stresujúcu prácu, v ktorej nevyužívam ani  25% svojho potenciálu a venčenie psa uprostred betónu na sídlisku. To sú mantinely, v ktorých žijem a uprostred ktorých korčuľujem na roztápajúcom sa ľade v tupých korčuliach a padám na hubu, nonstop. Ja viem, že stále môžem robiť všetko to, čo som robila predtým, nikto mi v tom nebráni, on mi v ničom nebráni, vo všetkom mi vychádza v ústrety a toleruje moju mrzutosť a trápi ho môj nočný plač a viem, že ho ničí moja veta „chcem ísť domov“, lebo chce(l) pre mňa, pre nás, vytvoriť domov tu; no ničí ma toto mesto, v ktorom všetko dlho trvá a všade je milión ľudí a ja to nedávam, introvertne a sociofobicky to nedávam, pretože nemám energiu na iné veci ako sú presuny z bytu do práce a venčenie psa.

Mám obedovú pauzu v práci a píšem tento blog, lebo…

Lebo sa cítim sa osamelo a nepotrebne.

Zmenila som mesto a mám pocit, že som sa zmenila celá. Nevidím východisko.